Škôlkari sú asi najvtipnejšia a najinšpiratívnejšia kategória detí. Dá sa s nimi už podebatovať na takmer akúkoľek tému a neraz vás prekvapia svojimi vhľadmi. Zároveň si človek pri nich uvedomí, že majú uši stále na stopkách a oči naširoko otvorené, z čoho vyplýva, že všetko, ale naozaj VŠETKO, čo robíme, hovoríme a, ako sa správame pozorujú, vidia a nasávajú. A s tým súvisí naša rodičovská zodpovednosť.
Uvedomiť si, že my sme tí, ktorých pozorujú najviac a najčastejšie a od nás preberajú väčšinu stereotypov správania. Nielen konkrétne frázy, ale aj spôsob ako rozprávame, to, ako sa správame k druhým, ako komunikujeme, riešime konflikty, čo jeme, ako jeme, ako prežívame vlastné frustrácie, zvládame vlastné emócie, ako trávime voľný čas, atď. atď.
Nasávajú všetko ako špongie a toto intenzívne obdobie osobnostného rastu trvá do približne 6-7 rokov. Je to obdobie, kedy ich ešte vieme (niekedy aj nechtiac) ovplyvniť a nastaviť nejaké ich základné hodnoty, predstavy o svete, spôsoby medziľudského fungovania, či bežnú domácu každodennú existenciu. Potom už je to zapísané a nedá sa to vymazať. Jedine až omnoho neskôr samostatnou vedomou prácou dotyčného dieťaťa-ktoré už v tom momente bude dospelý a bude chcieť zmeniť niektoré svoje spôsoby reakcií. No táto práca je veľmi náročná a trvá pomerne dlho. Prinajmenšom tak dlho, ako sa správanie zapisovalo.
Takže, ak chceme deťom niečo ukázať, či naučiť ich, je vek medzi 3 a 6/7 rokom života ten najideálnejší. Týka sa to rovnako osvojovania si napríklad cudzích jazykov, ako oboznamovania sa s rôznymi druhmi pocitov, prežívania, či riešenia ťažších, či ľahších situácií.
Je to o to ťažšie, že my najprv musíme vedieť to, čo chceme deti naučiť. A keďže nás to nemálokrát v detstve nik neučil, musíme sa to naučiť my – v dospelosti. A keď to budeme vedieť a budeme sa tak naozaj aj správať, vtedy budeme schopní odovzdať nejaké vedomosti, či schopnosti našim deťom. Tým pádom, ak chceme, aby dieťa vedelo pomenovať svoj hnev a nejako vrámci možností sa naučilo s ním pracovať, je veľmi dôležité, aby dieťa videlo, ako my zvládame svoj hnev a, ako s ním dokážeme pracovať.
Ak si prajeme, aby sa dieťa vedelo ospravedlniť, ak niečo nechtiac vyparatí alebo niekomu nechtiac ublíži, je potrebné, aby to dieťa zažilo od nás. Ak sa nám podarí na dieťa napríklad nakričať a uvedomíme si, že to mohlo byť aj inak, je fajn, sa ospravedlniť. Že nás to mrzí a, že to skúsime nabudúce lepšie.
Zároveň je úplne ideálne, ak dieťa vidí v komunikácií svojich rodičov, či medzi sebou alebo v interakcií s inými dospelými, že priznať chybu a ospravedlniť sa je nazvimeto bežné. Že pozdraviť sa susedovi je bežné. Že dať prednosť starším je bežné. Že je bežné mať na stole pravidelne aj zeleninu, aj ovocie, aj domáci koláč, aj pečené prasiatko, či jogurt. Že je bežné chodiť do prírody, hrať sa spolu, športovať a čítať knihy. Ak chceme, aby naše dieťa malo vzťah ku knihám a rado čítalo, je úplným základom, aby nás dieťa videlo s knihou v ruke. Lebo to, čo nevidí na pravidelnej báze, sa mu nezapíše ako prirodzená súčasť života…
Keď sme pri tých voľnočasových aktivitách a športoch. Áno, toto je obdobie, kedy už môžeme deti zasvätiť do ríše športov. Už rozumejú pokynom, vedia robiť, čo sa im káže (každé vrámci svojich možností, niektoré viac, niektoré menej a je to tak v poriadku) a vedia sa z nich tešiť. Naučia sa bicyklovať, hrať futbal, plávať, korčuľovať a niektoré aj omnoho viac. Je však možné, že niektoré deti budú skôr inklinovať k hudbe, tancu, začnú sa zaujímať o nástroje. Z tých dôvodov môže byť vcelku prospešné deťom ukazovať, čo najviac možností, aby sa mohli prejaviť a ukázať, čo ich baví, v čom sa ľahko zapoja a, čo im naopak nesedí. A rešpektovať to. Lebo nútením nič nedosiahneme. Len odpor. A niekedy potrebuje len dozrieť čas. A u niektorých detí nedozreje na niektoré aktivity čas nikdy a je to úplne prirodzené.
Krásnou charakteristikou tohto obdobia, zároveň prinášajúcu aj určité peripetie, je nadväzovanie spolupráce medzi deťmi. Deti si tvoria priateľstvá, vedia sa stále viac a dlhšie spolu hrať, ovplyvňujú sa navzájom. To niekedy vrámci škôlky prináša aj náročné rodičovské situácie. Keď syn, či dcéra zo škôlky prinesie výrazy, ktoré doma nepoužívate alebo zvyky, ktoré vášmu dieťaťu nie sú vlastné. Alebo reakcie, na ktoré ste neboli zvyknutí a nie sú vám zrovna po chuti. Nuž, áno, aj to je kolektív. V tých prípadoch nám ako rodičom neostáva iné, ako vysvetľovať, že my to máme takto, aj keď iní to možno majú inak. No u nás sú takéto pravidlá, u nás sa spolu rozprávame týmto spôsobom a u nás sa papá pri stole (napríklad, neberte ma vždy doslovne;). Niekedy je to boj na dlhú trať, treba však len vytrvať a, ako som písala vyššie, byť naďalej príkladom v správaní.
Prevencia v 5.roku života
Vrámci tejto prevencie lekár opäť raz vyšetrí dieťa od hlavy po päty, odváži ho, zmeria výšku a tlak a môže sa pýtať na rôzne veci, súvisiace s týmto vekovým obdobím. Či už má dieťa hygienické návyky – nepotrebuje plienky (cez deň alebo ani na noc). Či dobre počuje, či neškúli, nežmúri, nezaostruje, príp. aj vyšetrí zrak pomocou optotypov s obrázkami alebo rôzne otočenými písmenami E. Dôležitý je aj rozhovor, resp. odsledovanie správnej výslovnosti a, ak je to potrebné, lekár odporučí logopedické vedenie. Aby sa vaše dieťa naučilo čisto a zrozumiteľne rozprávať, kým nastúpi do prvého ročníka (ono chvíľu trvá, kým dostanete termín u logopéda a následne aj logopedické vedenie zväčša obnáša niekoľko mesiacov cvičenia).
Ak je dieťa zdravé a nejaví známky infekcie, je na záver tejto prevencie zaočkované 2. dávkou povinného očkovania proti osýpkam, rubeole a mumpsu.
Prevencia v 7.roku života
Podobne ako v 5. roku života, aj v 7. roku prebieha prevencia komplexným vyšetrením a pomeraním vášho dieťaťa, rozhovorom o školskej dochádzke (ktorú vaše dieťa už začalo alebo začne, podľa toho, či mu dobre vychádzajú roky, či nie), či vyšetrením zraku. Na záver je dieťa preočkované povinným očkovaním proti tetanu, záškrtu, čiernemu kašľu a detskej mozgovej obrne (je to jedna vakcína, ktorá chráni proti týmto 4 infekciám). Po tomto očkovaní môžu byť deti aj na druhý deň oťapené, či mať mierne zvýšenú teplou. Je preto fajn, plánovať si túto prevenciu na koniec týždňa (ak je to možné, každý lekár má iný rozvrh práce) alebo, prinajmenšom, vynechať nejaké tréningy, či vyčerpávajúce aktivity.
Prečítajte si
Niektoré knižky, ktoré som čítala na matersko-rodičovskej dovolenke ma obohatili viac, niektoré menej a niektoré mi stále priebežne pomáhajú. Preto vám spisujem moje tri tipy. Čoskoro ich pribudne viac.
Ako sa zachovať a čo robiť v náhlych situáciách, ktoré niekedy hraničia s ohrozením života, či zdravia našich drobcov? Prvá pomoc u detí je predovšetkým v úvode odlišná od tej, ktorú poskytujeme u dospelých.
Už ste to možno niekde počuli, že vírusy spôsobujú väčšinu infekčných ochorení. Áno, veľkú väčšinu. Zvyšok spôsobujú prevažne baktérie a pomerne malé množstvo infekčných ochorení spôsobujú mikroskopické huby.
„A, kde to chytil? Ten zápal pľúc? Odkiaľ to má?‘‘ Takúto otázku som dnes dostala a uvedomila som si, že nie je prvá a určite ani posledná. Túto otázku si kladie aj veľa rodičov a ľudí, len sa nie každý odváži ju povedať nahlas.
Materské mlieko, umelá mliečna formula a či príkrm? Kedy začať a čím sa riadiť? Som zlá matka, ak nedojčím? Čo je to antirefluxové či hypoalergénne mlieko?
Je veľmi dôležité uvedomiť si, že nie každá zvýšená teplota, znamená hneď, že dieťa sa má zle, lebo má horúčku. Prečítajte si náš blog a zistite, aký je rozdiel v týchto pojmoch a čo robiť pri takejto situácii.