Deti, hranice, výchova, psychológia, určite ste s tým už stretli. A s veľkou pravdepodobnosťou ste už uvažovali nad tými hranicami, ako je to vlastne myslené, čo tým básnik chcel povedať, čo z toho vyplýva pre vás ako rodičov, čo máte, čo nemáte, a tak ďalej. A, akby ste aj nemali také úvahy, ja také mám dlhodobo a len nedávno mi svitlo 😊
Osvietilo ma, keď som dostala video od jedného rodiča s otázkou – „Čo s týmto mám robiť?“ Na videu bolo dieťa cca 2-ročné, ležiace v predsieni, oblečené a kričiace na rodiča, aby prišiel, že potrebuje vyzliecť. Rodič príde, dieťa hlási, že netreba, vyzlečie sa samo. Rodič odchádza, že, veď oukej, aspoň mám fraj, lenže následne dieťa znova kričí, aby rodič prišiel pomôcť s vyzliekaním. Rodič opäť príde, ale netreba, „vyzlečiem sa sám“. A tak to šlo dookola… Nuž a, čo má, teda, rodič robiť, ako postupovať?
Vtedy som poslala hlasovú správu s dákym mojím pohľadom, snahou o vysvetlenie detského správania, nasmerovanie, vyjadrenie porozumenia, že to veru nie je jednoduché, lebo som už také opakovane zažila na vlastnej koži… No ďalej som potom pokračovala sama pre seba v úvahách, čo s týmito detskými vymýšľaniami, skúškami našej trpezlivosti, na čo je to dobré, prečo nám to tí drobci robia, vedia, čo robia?, robia to naschvál? Treba kričať, trestať, byť ľahostajní?…
A pochopila som, že tie hranice, ktoré deťom máme dávať, nie sú ich hranice, ale práveže sú to naše hranice. Alebo hranice iných detí, či ľudí. Ide o to, že potrebujeme deťom ukázať, vysvetliť, naučiť ich porozumieť tomu, že ich sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. My musíme vedieť, čo je nám príjemné, čo nám už príjemné nie je, kedy už sme na pokraji emočnej explózie, kedy už nám vadí to, čo nám druhý robí. V tomto prípade je ten druhý naše dieťa. Takže, ak nám vadí, čo nám dieťa robí, jednoducho to máme dieťaťu vysvetliť – „Už nevládzem chodiť tam a späť, som z toho vyčerpaná, hranične naštvaná a, keďže ti nechcem ublížiť alebo na teba nabliakať, teraz ťa vyzlečiem, lebo sme prišli domov a tu ti bude v bundičke horúco. Tak isto ťa vyzujem, lebo po byte sa nechodí v topánkach.“ Alebo „Nedokážem ďalej takto chodiť tam a spať, si dosť veľký/á, vieš sa už vyzliecť, dokážeš to. Ja ťa počkám v izbičke, a potom sa môžeme spolu hrať“. A v izbičke si to predýchame, my rodičia, pokúsime sa spracovať našu zlosť, frustráciu, čokoľvek a vvčkáme, kým dieťa dokvitne.
Zdroj: Unsplash.com
Zásadné je, ak už dáke rozhodnutie urobíme a takto ho slovne podáme, nesmieme urobiť krok spať. Toto je tá hranica, z ktorej už sa nepohnem. Viac ti už nedovolím. Bez ohľadu na to, ako bude dieťa reagovať. Možno to s kľudom príjme. A možno bude plakať, vrešťať, kričať, možno aj polhodinu, ale tam už musíme byť pevní a nepovoliť. Lebo v konečnom dôsledku ide len o dodržanie nášho slova (dieťaťu sme ani neublížili, ani mu neurobili nič zlé, len stojíme za svojím, držíme si hranicu) a to v kontexte mesiacov a rokov znamená pre dieťa pocit bezpečia a spokojnosť – viem, že sa môžem spoľahnúť, že mama/oco dodrží slovo (či také, čo sa mi páči alebo také, čo sa mi nepáči).
Ide jednoducho o to, že my si držíme priestor – ten náš. Alebo nedovolíme dieťaťu, aby ohrozovalo priestor iného dieťaťa, či človeka… A s veľkou pravdepodobnosťou sa opakovane stane, že sa to nášmu potomkovi nebude páčiť, že bude drankať, prehovárať, protestovať alebo jednoducho pokračovať v jeho hre. Veď môže. Akurát my budeme vedieť, čo dovolíme s nami robiť a, čo nie (resp. nedovolíme ubližovať druhému dieťaťu, či dospelému). A nevravím, že je to niečo ľahké alebo, že bude ľahké sa to naučiť a uviesť do praxe. Ale pokúsiť sa o to určite môžeme a po malých krôčkoch sa nám bude dariť sa zlepšovať. Koniec konocov sa nám takáto znalosť našich hraníc bude hodiť vo všeobecnosti v živote – v práci, či vzťahoch. Lebo nielen deti potrebujú vedieť, koľko im dovolíme, ale aj všetci okolo potrebujú vedieť, čo im dovolíme a, čo už nie.
Záverom toho všetkého je pre mňa vlastne poznanie, že deti nás učia vlastnej sebaúcte a sebaláske. A som presvedčená o tom, že, keď si uvedomíme, akí sme úžasní, za, čo všetko môžeme byť vďační a príjmeme sa, takí, akí sme, bude nám ľahšie milovať aj tých druhých a prijímať ich v celej ich komplexnosti. Lebo ono nejde o to, čo robia tí druhí (či už sú to naše deti alebo iní dospelí), ale o to, čo s tým spravíme my 😉
Dobrá správa je, že s deťmi to má tú výhodu, že oni sa ešte len učia. Ešte sú tvárne. Ešte môžu prebrať naše vzorce správania. A keď budú vidieť, že my ich prijímame, no zároveň im nedovolíme „skákať nám po hlave“, vezmú to, ako štandardný prístup a budú sa tak časom správať aj oni. S rešpektom voči druhým, no zároveň voči sebe 😊
Prečítajte si
Niektoré knižky, ktoré som čítala na matersko-rodičovskej dovolenke ma obohatili viac, niektoré menej a niektoré mi stále priebežne pomáhajú. Preto vám spisujem moje tri tipy. Čoskoro ich pribudne viac.
Ako sa zachovať a čo robiť v náhlych situáciách, ktoré niekedy hraničia s ohrozením života, či zdravia našich drobcov? Prvá pomoc u detí je predovšetkým v úvode odlišná od tej, ktorú poskytujeme u dospelých.
Už ste to možno niekde počuli, že vírusy spôsobujú väčšinu infekčných ochorení. Áno, veľkú väčšinu. Zvyšok spôsobujú prevažne baktérie a pomerne malé množstvo infekčných ochorení spôsobujú mikroskopické huby.
„A, kde to chytil? Ten zápal pľúc? Odkiaľ to má?‘‘ Takúto otázku som dnes dostala a uvedomila som si, že nie je prvá a určite ani posledná. Túto otázku si kladie aj veľa rodičov a ľudí, len sa nie každý odváži ju povedať nahlas.
Materské mlieko, umelá mliečna formula a či príkrm? Kedy začať a čím sa riadiť? Som zlá matka, ak nedojčím? Čo je to antirefluxové či hypoalergénne mlieko?
Je veľmi dôležité uvedomiť si, že nie každá zvýšená teplota, znamená hneď, že dieťa sa má zle, lebo má horúčku. Prečítajte si náš blog a zistite, aký je rozdiel v týchto pojmoch a čo robiť pri takejto situácii.