Od obdobia zavádzania príkrmov až do škôlkarskeho veku, majú deti niekoľko období, kedy vymýšľajú s jedlom. Niekedy vymýšľajú s jedlom tak, že robia neporiadok, inokedy vymýšľajú s jedlom tak, že nechcú niečo zjesť. Inokedy vymýšľajú s jedlom tak, že jedia rukami, aj keď už vedia krásne jesť príborom. Je to však naozaj o vymýšľaní? Naozaj to robia naschvál? Napriek? Chcú nás nahnevať? Alebo to má vždy nejaký zmysel? Nejaký dôvod? Má význam pozorovať ich, zastaviť sa predtým, ako spontánne zareagujeme, a skúsiť porozumieť ich konaniu?
Určite by sa nám naše deti poďakovali, keby sa zastavíme a skúsime dať šancu porozumeniu, prečo robia to, čo robia, čo ich k tomu vedie a možno potom aj budeme vedieť, aký postoj zaujať, či ich nútiť dojedať, či ich kŕmiť, či nechať robiť neporiadok, atď.
My máme doma dve vzorky, pomerne odlišné vo viacerých fázach jedáckych vymýšľancov, no naučili nás obe veľa fantastických vecí. A keďže mám okolo seba veľa mamín a detí a rada pozorujem, niektoré typy vymýšľancov sa pomerne často opakujú a niektorým už dokonca rozumiem resp. som si k nim niečo prečítala v rôznych knižkách alebo som si len dala niektoré súvislosti dokopy. Pokúsim sa Vám tu pár možných ťažkostí opísať a dať Vám na ne nový pohľad.
Obdobie príkrmov
Pri zavádzaní príkrmov má málokedy mama pocit, že dieťa vymýšľa, lebo je naozaj ešte také malé, že nám to našťastie ani nenapadne. Môže sa nám však stať, že, ak naše dieťa nebude jesť príkrmy po pár dňoch, budeme mať pocit, že ich nevieme pripravovať alebo, že robíme niečo zle. To je však obrovský omyl, lebo pri zavádzaní príkrmov, resp. učení sa jesť niečo iné ako mlieko z prsníka, či fľaše, ide naozaj o úplne novú schopnosť a skúsenosť a dieťatko sa to jednoducho musí naučiť. A tak, ako vo všetkom ostatnom sú deti rozdielne, aj pri papaní, môžu niektoré deti jesť od prvého dňa celú misku a niektoré ju zjedia až po mesiaci. Našou úlohou je len skúšať, ponúkať, príp. vyskúšať, aká lyžička Vášmu dieťatku sadne (ale stačí skúsiť tri lyžičky, nemusíte, dokým bude jesť, lebo by ich mohlo byť aj 23 ;). Nezúfať, len ponúkať, ďalšie a ďalšie druhy zeleninky, mäska, rôzne kombinácie, rôzne druhy kaší, obilnín. Jednoducho už tu treba zaviesť v jedle pestrosť.
Špecialitkou niektorých dojčiat je, že potrebujú jedlo cítiť v rukách. Potrebujú si to opackať, pomačkať, cítiť nielen v ústach, ale aj všade okolo úst. To sú tie deti, ktoré Vám nebudú jesť z misky lyžičkou, ale z tanierika rukami. Našťastie dnes už máme k dispozícií pomerne veľa inšpirácií na jedlo do ručičky a časom sa naučíme robiť, kde-tu dáke zeleninové placky, či mäskovo-obilninové tyčinky, či ovocno-obilné guľôčky. Jediné, čo je dôležité na takomto jedle, je jeho bezpečnosť. Aby bolo dostatočne mäkké a prekrojené, či naporcované takým spôsobom, aby nemohlo dôjsť k vdýchnutiu. Ak máte doma jedáka-mačkáča, tak mu doprajte si to jedlo ohmatkať. Veď je to len na pár mesiacov, či dáky ten rok bordelu v kuchyni po každom jedle. Dieťa (resp. aj vy sama sebe) sa vám raz poďakuje, že sa tak skoro naučilo samo jesť lyžičkou, keď mu ju k jedlu na tanieriku dáte. Ono ju začne skúšať skôr, ako by ste si mysleli ;)… A tiež môžete kombinovať jedlo do ručičky, ktoré dieťa pojedá samo, s jedlom v miske, ktoré dávate dieťatku vy.
Zdroj: unsplash.com
Očáky
Existuje aj vymýšľanie spojené s očákmi. Jeho načasovanie súvisí s načasovaním prerezávania sa očákov u Vášho potomka. Čiže idú mu trojky, idú mu dlho, strašne to bolí, je z toho hrozne nervózne, nesvoje a veľmi, naozaj veľmi často, nechce nič jesť. Naozaj. NIČ. Dojčené dieťa sa chce len dojčiť. Stále. A dieťa, čo má mlieko z fľaše, vám bude piť len mlieko z fľaše. Ak by nemalo mlieko z fľaše, nejedlo by nič. Naozaj. V tomto prípade mi je ich úprimne ľúto. Chúdence, veď ich to musí strašne omíňať. Takže vtedy nám neostáva nič iné, len vyskúšať všelijaké dostupné lieky na prerezávanie zubov (nezaručujem úspech), v najhoršom dať na noc Nurofen, či Paralen (ak sa Vám zdá naozaj také ubolené, že nedokáže ani spať) a modliť sa, nech mu, čím skôr tie zuby vylezú, a nech sa už netrápi, bubáčik náš.
Hádzanie jedla o zem
Superlevel jedlového vymýšľania. Začína okolo roka, môže sa vystupňovať okolo 15.-teho mesiaca. Častokrát spojený s očákovým obdobím. Nikdy nezabudnem, ako u nás bola kamoška s malým, mal približne tých 15 mesiacov a chcela mu dať u nás obed. Posadila ho do stoličky, miska na stolček a švááááác-ho-tam. Všetko bolo na zemi, kamoška sa mi ospravedlňovala, celá nešťastná. Jasné, že som sa nehnevala, čo by s tým mohla asi tak robiť. Tri mesiace na to (keďže medzi kamoškiným šuhajom a našou herečkou je trojmesačný rozdiel) sme mali švááác-ho-tam na dennom poriadku. Nuž, čo spravíte… Môžete len vysvetľovať dookola, že jedlo sa na zem nehádže a čakať, kedy to prejde. To obdobie skúmania priestoru, testovania fyziky a Vašej trpezlivosti. Je to len pár mesiacov bordelu, netreba si z toho nič robiť. Je to len obdobie, ako veľa iných období v detskom živote 😉
Málojedáctvo alebo rôznojedáctvo
Po prvom roku deti vstupujú do akéhosi obdobia rastového útlmu po prvoročnom intenzívnom špurte. Takže úplne prirodzene prestanú jesť veľké dávky. Naozaj môžete mať pocit, že jedia menej ako doteraz. Môže to byť veľmi variabilné. Niekedy nezjedia skoro nič a niekedy máte pocit, že by dojedli ešte aj váš tanier. Do 3 rokov je to veľmi bežné. Málojedáctvo alebo rôznojedáctvo. Netreba si z toho robiť starosti a netreba dieťa nútiť jesť viac, či nútiť ho do čohokoľvek ohľadom jedla. Hlavne nenahrádzať jedlo, čo dieťa nezje, sladkosťami.
Do rôznojedáctva by som zaradila ešte veľmi špecifické, zdanlivo vymýšľavé selektívne jedenie. Resp. selektívne nejedenie. To znamená, že sú obdobia, kedy Vaše dieťa nechce jesť konkrétnu vec. Napríklad zrazu Vám začne odmietať zemiaky. Po čase si ich zase dá, no prestane jesť čučoriedky a bude chcieť LEN jabĺčka, ktoré dovtedy nechcelo. Jednoducho, môže sa vám to zdať, ako vymýšľanie, ale nie je to vôbec tak. Ich telo jednoducho presne vie, čo v tom momente potrebuje a čo práve nepotrebuje. Možno tam tie deti cítia pesticídy, ktoré vy necítite. Lebo ich chemoreceptory sú neporovnateľne výkonnejšie ako tie naše otupené receptory. Vedia, čo je kvalitné, vedia, čo má, aký minerál, aký vitamín. Cítia, čo im práve chýba a, kde to nájdu. Všetko je to fantasticky vymyslené a funkčné. My potrebujeme len veriť v túto múdrosť nášho tela – ich tela… Ak sa vám to zdá, ako táraninky, môže byť. Lenže práve toto selektívne nejedenie máme s kamoškou u našich detí úplne rovnako odsledované. Zase kamoš o pár mesiacov starší s rovnakými vymýšľancovými vzorcami. A keď sa niečo u detí opakuje a vyskytuje pravidelne, nebude to len tak. Bude to mať svoj zmysel.
U druhej maminky chutí lepšie
Veľmi zábavný druh jedlového vymýšľania je zvyk, že u druhej maminky chutí lepšie. Toto asi nemá dáku výživovú podstatu. To bude skôr nejaká psychológia, ktorú som ešte nemala možnosť predebatovať s kamoškou detskou psychologičkou. Je to však každodenná realita, že, keď dve mamy otvoria dve krabičky s jabĺčkami, tak deti si vezmú z tej cudzej krabičky. Spočiatku som sa cítila vždy blbo, že moje dieťa si pýta to, čo vidí u druhej mamy, akoby sme my nemali. No časom som pochopila, že, čím viac početná mama, tým viac túto tendenciu poznala a brala ju ako úplnú samozrejmosť. Takže časom som to neriešila, príp. som rovno to druhé dieťa ponúkla našim ovocím.
Zdroj: unsplash.com
Nedojedáctvo
Častým problémom býva nedojedáctvo. Teda, ako problém to vidia rodičia, prípadne starí rodičia. Že na tanieri ostane pár lyžičiek alebo nebodaj dva, či dokonca jeden zemiačik. Tak sa snažíme, aby to dieťa dojedlo. Veď už je to len trošku. Zabávame, prehovárame, za maminku, za ocinka a tak. Robíme dobre? Nuž, opäť je to len môj dohad, no myslím si, že deti presne vedia, kedy majú dosť. Majú úžasný senzor na sýtosť, ktorý my dospeláci už väčšinou nemáme. Lebo nechceme plytvať. Nechceme vyhadzovať. Samozrejme, tiež nerada vyhadzujem. Preto je rozumnejšie nabrať si menej a keď tak si pridať. To isté deťom. Nabrať im radšej trošku, a keď budú chcieť, oni si vypýtajú. Keď už budú mať dosť, tiež to povedia resp. nechajú na tanieri. Keď to budeme rešpektovať, ostane im schopnosť cítiť sýtosť a možno sa tým v dospelosti vyhnú nadváhe, či obezite.
Zdroj: pexels.com
Odpozorované tendencie
Odpozorované tendencie u kamoša/kamošky v škôlke. So škôlkou príde do vášho života veľa veľa vecí, ktoré budete musieť dookola deťom vysvetľovať, že toto nie je správne a takto sa to nerobí, aj keď tvoj/a kamoš/ka to tak robia. Úplne prirodzene, prídu aj odpozorované a prebraté jedlové tendencie od toho, koho má vaše dieťa rado. Čiže kamoška neje mäsko, ona je len ryžu, tak aj vaše dieťa, ktoré inak všetko je, zrazu je len ryžu. Len suché cestoviny. Len jabĺčko bez šupky. A sedí pri jedle bokom. Atď… Ostáva nám zase raz len vysvetľovať, že ty si ty a ja som ja a každý sme jedinečný a nemusíme sa snažiť byť ako tí druhí, a čakať, kým toto obdobie napodobňovania najkamoša/ky prejde.
Upevňovanie svojho ja
Samostatnou kapitolou je asi vymýšľanie pri jedle súvisiace s obdobím upevňovania svojho ja, ako tomu hovorí Montessori. Inak sa to volá aj prvé obdobie vzdoru. Je to obdobie, kedy si vaše dieťa začína uvedomovať, že je samé sebou a začína testovať vašu autoritu, kde sú hranice. Celkom určite bude testovať tie hranice aj pri jedle. Či to bude odmietaním jedenia, nechcením sadnutia si do jedálenskej stoličky, vykrúcaním sa, plutím, hádzaním jedla, čímkoľvek, čo vám bude sťažovať stravovanie, bude to len a len o skúšaní, zisťovaní, koľko si toho môžem dovoliť, čo dokážem presadiť, ako dosiahnem svoje. Vtedy prichádza tá najťažšia úloha pre nás rodičov. Hranice. A ich, čo najláskyplnejšie nastavovanie. Ale to už je iná téma a k nej máme aj dobré knižky a literatúru a väčších špecialistov, ako som ja. Tiež sa v tomto stále učím, snažím sa zlepšovať a stále mám pred sebou dlhú cestu…
Prečítajte si
Čo vedieť o kliešťoch? Choroby, ktoré prenášajú, ako na prevenciu, ale aj ako na úspešný boj proti prisatému kliešťovi vám povie DOKi Katka.
Parazity v nás žijú, ani o nich nemusíme vedieť. Hrozbu predstavujú hlavne kvôli pomalému nástupu problémov a mnohokrát ťažkej diagnostike.
Vši a ich potomkovia hnidy, dorastajúce na našich vlasoch, sú kamoškami, po ktorých nik netúži. Môže za to nedostatočná hygiena? Doki Katka vám prezradí svoj príbeh a hlavne, ako sa zbaviť týchto neželaných návštevníkov.
Slnečné žiarenie vo zvýšenej miere môže poškodiť pokožku - môže ju spáliť. Je však potrebné na tvorbu vitamínu D. Nechceme sa spáliť, lenže potrebujeme aj prirodzene vytvorený vitamín D. Ako z toho teda vykľučkovať? Poradí DOKi Katka.
Keď naše deti budú vidieť, že my ich prijímame, no zároveň im nedovolíme „skákať nám po hlave“, vezmú to, ako štandardný prístup a budú sa tak časom správať aj oni. S rešpektom voči druhým, no zároveň voči sebe.
Obstipácia alebo zápcha je problém, ktorý môže veľmi potrápiť naše deti. Prečo vzniká, ako ju ju vie pediater správne diagnostikovať, ale hlavne, ako proti nej úspešne bojovať vám prezradí DOKi Katka.