Nedávno som bola sama na ambulancii, pani sestrička mala dovolenku. A tak som mala objednaných menej pacientov, mala som možnosť sa nenáhliť, kde tu prehodiť pár slov o labkovej patrole, či sloníkovi na tričku a mohla som viac pozorovať a počúvať.
A uvedomila som si, že niektoré frázy, ktoré sa u rodičov pomerne často opakujú, nie sú zrovna najvhodnejšie. V tom zmysle, že dieťa sa vyšetrenia nebojí menej, ale naopak. Napríklad také obyčajné – „Neboj sa, to nič nebude, nebude to bolieť.“ Ono by na tom nebolo nič zlé, keby tomu malé dieťa rozumelo tak, ako to rodič myslí. LENŽE. Dieťa tomu rozumie presne naopak. Do určitého veku totiž deti vôbec neregistrujú predponu NE. To znamená, že, keď mu poviete neboj sa, ono počuje, že sa treba báť. Keď mu poviete, že to nebude bolieť, ono Vám rozumie, že pocíti bolesť. Nuž a, kto by sa tešil na takú doktorku, či doktora, ktorej sa treba báť a, u ktorej to bude bolieť. No jasné, že nikto. A malé dieťa už vôbec.
Zdroj: unsplash.com
Vy si teraz poviete. No dobre, ale, potom, ako mu mám povedať, že sa nemusí báť? Ako mu mám povedať, že ho to nebude bolieť? Máte pravdu, toto sa nedá povedať inak.
Môžete mu však povedať niečo v zmysle: „Miško, dnes pôjdeme k pani doktorke. Bude Ťa vyšetrovať. To znamená, že bude počúvať Tvoje srdiečko, ako dýchaš a je dosť možné, že sa Ti pozrie do hrdla. To bude asi trošku nepríjemné. Najmä, ak bude musieť použiť paličku. No, ak véééééľmi otvoríš ústa a poriadne vyplazíš jazyk, nebude musieť paličku použiť. A tým pádom to zvládneš.“
Ak viete, že idete na odber krvi alebo má Vaše dieťa horúčku a je dosť pravdepodobné, že budeme robiť CRP z prsta, tiež môžete Vaše dieťatko na to pripraviť: „Zuzanka, si chorá a pán doktor potrebuje zistiť, prečo. Tak Ti bude musieť zobrať trochu krvičky. Bude to trochu bolieť. Akoby Ťa pichla včielka. No určite to zvládneš. Budeš ma držať za ruku a určite môžeš aj kričať. Je však veľmi dôležité, aby si držala ruku stále rovno. Aby sa to pánovi doktorovi podarilo na jedenkrát. A určite to zvládneš.“
Netreba zabúdať na to, že aj my rodičia sa musíme nastaviť tak, že naše dieťa to zvládne. Nie je to ľahké. Poznám to. Mrzí nás to, že dieťa treba pichať, vieme, že ho to bude bolieť. Najradšej by sme boli, keby ho to nebolelo a keby sme to vôbec nemuseli podstupovať. Lenže je to potrebné. Takže sa musíme nadýchnuť a povedať si, že to náš Petrík, či Saška krásne zvládnu a my budeme na nich hrdí. Budeme tam pri nich a budú cítiť našu oporu a istotu, že im veríme, že to zvládnu. A oni to zvládnu!
Jednoducho, je dôležité hovoriť o tom, čo ich čaká, či u nás, či u zubára, napríklad. Ak vedia, čo majú pred sebou, nebudú sa báť a budú lepšie spolupracovať. Ak sú však v neistote, nevedia, kto tam bude, kam to idú, čo sa tam bude diať, jasné, že budú nervózni a nebudú chcieť urobiť to, čo treba. Samozrejme, ešte do toho vstupuje povaha každého dieťatka. To si najlepšie poznáte, Vy, rodičia. Čo, ako vysvetliť, ako skúsiť prehovárať.
Ďalšia zásadná vec je, snažiť sa hovoriť o tom, čo sa BUDE diať a nie, čo sa NEbude diať. Práve preto, že deti vnímajú pozitívne vyjadrenia, nie negatívne.
Ak by ste chceli vedieť, od akého veku už môžete dieťa takto pripravovať, myslím si, že okolo 2 rokov je to už určite aktuálne. Dieťa už rozumie veľmi veľa veciam. Začína si uvedomovať samo seba, známych, neznámych, prostredia známe, neznáme. Sú deti, ktoré sú veľmi vnímavé už od roka a pol a sú také, ktoré si možno vy ako rodičia zhodnotíte ako zorientované v situácií až v 2,5 roku. To je samozrejme najviac na Vašom vnímaní Vášho dieťatka. Osobne som však presvedčená, že deti sú omnoho múdrejšie, ako si my myslíme. A omnoho skôr pozorujú, rozumejú a sústredia sa na veci okolo seba, ako si to my začneme uvedomovať.
Preto, hor sa do príprav na vyšetrenie u lekára, nech máme z toho všetci príjemný zážitok. Alebo aspoň príjemnejší.
