Katka Legrand
Vaša Doki
Ako sa zo mňa stal pediater
Úplný začiatok môjho profesionálneho smerovania siaha do čias francúzskeho bilingválneho lýcea, kde som mala tú česť a radosť byť súčasťou jedinečného kolektívu výrazných osobností z každého rožku trošku a, taktiež, vďaka dvom odlišným pedagogickým prístupom, som si vytvorila pevné základy pre moje ďalšie štúdiá a aj život ako taký.
Následné štúdium medicíny bolo najlepším rozhodnutím, lebo mi prinieslo do života nespočetné množstvo obdivuhodných a inšpiratívnych ľudí (študentov aj učiteľov) a zároveň mi dalo obrovské možnosti profesionálneho uplatnenia sa.
Po promócií v 2010 som začala pracovať v Skalici na detskom oddelení. V tejto nemocnici som nadobudla tak pestré a široké skúsenosti zo všeobecnej pediatrie, aké by mi nedala žiadna bratislavská detská klinika.
Koncom roka 2011 som odišla na 4 mesiace robiť doktorku do Burundi. Pracovala som v pomerne veľkom zdravotnom centre, ktoré viedli poľské rehoľné sestry a starala som sa o všetkých pacientov nemocničnej časti tohto centra. Takú vysokú školu fyzikálneho vyšetrenia a diagnostiky bez akýchkoľvek moderných vyšetrovacích metód by som odporučila každému mladému doktorovi. Práve v Burundi som si vytrénovala svoje uši a oči, aby boli schopné zaznamenať každý dôležitý detail na pacientovi. Nielen to, ale taktiež som si na vlastnej koži zažila, čo je to ten africký tretí svet. Lebo je naozaj veľký rozdiel niečo si čítať alebo vidieť v televízií a úplné iné to žiť niekoľko mesiacov.
Potom nasledovali početné cirkulácie povinné v rámci pediatrickej špecializácie, ktoré som absolvovala na viacerých oddeleniach skalickej nemocnice a bratislavskej vtedy (DFNsP Detská fakultná nemocnica s poliklinikou), teraz už NÚDCH (Národný ústav detských chorôb).
V januári 2014 som odcestovala na druhú lekársku misiu, tentokrát do indickej Kárnatáky na 3 mesiace. Pracovala som v menšom zdravotnom centre, ktoré viedli indické rehoľné sestry a naučila som sa veľa o chronickej bolesti, indickom jedle a hinduizme. Bolo tam neporovnateľne menej pacientov, ako som zažila v Afrike, detských pacientov bolo málo, avšak bola to pre mňa veľká škola života. India bola v konečnom dôsledku viac o osobnom rozvoji než o nadobudnutí lekárskych skúseností.
Od mája 2014 som pracovala na detskom oddelení v Skalici a taktiež na detskej ambulancii v Skalici a Šaštíne.
Prvé tri mesiace roka 2015 som stážovala na neonatologickom oddelení parížskej nemocnice Antoine Beclere, kde som mala tú možnosť zažiť úplne iný zdravotný a taktiež výučbový systém, aký som poznala zo Slovenska. Aj napriek tomu, že som sa malých pacientov nemohla ani dotknúť (skrz poistenie proti ublíženiu na zdraví, ktoré má iný systém vo FR ako u nás), boli tieto tri mesiace na jednej z dvoch najlepších parížskych novorodeneckých kliník pre mňa neskutočne obohacujúce a naučila som sa veľmi veľa nielen z neonatológie, ale aj, čo je v našom systéme lepšie ako v tom francúzskom a naopak, čo má u nich omnoho väčší zmysel ako u nás.
Posledných 6 mesiacov mojej špecializácie som pracovala na druhej detskej klinike (teraz už je to len detská klinika) vtedy DFNsP (teraz NÚDCH) v Bratislave a dnes môžem povedať, že som tú prácu milovala. Aj napriek tomu, že moje pracovné dni tam boli častokrát omnoho dlhšie ako tie skalické a vedenie kliniky bolo veľmi náročné, nadobudla som tam toľko skúseností a vedomostí a stretla toľko úžasných lekárov, že to jednoducho za to stálo.
Následne som od októbra 2015 do septembra 2016 pracovala na detskej ambulancii v Skalici a Šaštíne a pokračovala som v službách na detskom oddelení v Skalici. Počas tohto roka som zistila, aké sú úskalia práce na detskej obvodnej ambulancii, aké je čaro toho, že poznáte svojich pacientov od narodenia až do dospelého veku a už vtedy som začala rozmýšľať nad tým, čo by bolo možné zlepšiť a, ako.
Aj preto, keď som ostala doma na rizikovej gravidite, podarilo sa mi vytvoriť prvú prezentáciu pre mamičky, ktorou som chcela začať moje dobrovoľné edukatívne aktivity. Oslovila som všetky škôlky v Bratislave. Na moje sklamanie som však odprezentovala moju prezentáciu len mamičkám v dvoch súkromných škôlkach.
Nehodila som, ale flintu do žita. Keď mala naša prvá dcéra 11. mesiacov, začala som spolupracovať s blízkym materským centrom, v ktorom som následne odprezentovala ďalšie tri témy a poskytovala som mamičkám akési pediatrické konzultácie.
A v neposlednom rade k mojej pediatrickej odbornosti prispeli predovšetkým skúsenosti s našimi dvoma dcérkami, z ktorých si každá na mňa nachystala inú chuťovečku v podobe špecifických bábätkovských ťažkostí. Každým dňom sa od nich učím niečo nové, každým dňom ma inšpirujú a každým dňom si vravím, že to, čo je v knihách o pediatrii, nie je pre pediatra ani zďaleka dostačujúce.
Pediater sa stáva lepším a lepším pediatrom s každým dieťaťom, ktoré si zažije na vlastnej alebo aspoň veľmi blízko sprostredkovanej koži zo svojho okolia… Preto Vám veľmi ďakujem, všetky moje kamošky maminy, ktoré so mnou zdieľate tie Vaše ťažkosti a radosti, ktoré ma vždy naučia niečo nové a veľmi užitočné pre ďalšie maminy, ktoré budú chcieť niečo konzultovať.