„Naše dieťa je často choré. A keď je choré, sme doma dva týždne. Už to trvá niekoľko mesiacov a skoro každý mesiac máme dáky sopeľ alebo kašeľ. Je to v poriadku? Nemali by sme ísť na nejaké imunologické vyšetrenie? Alebo k ORL?“
Takýto úvod, plus-mínus vždy rovnaký, som počula už niekoľkokrát. Je mi jasné, že ešte veľmi veľakrát ho počuť budem. A ešte veľmi veľakrát budem musieť položiť maminke, či ockovi niekoľko nasledujúcich otázok, ktoré si kľudne položte, ak máte pocit, že úvodné slovo sa týka aj vás 😉
- Začalo vaše dieťa chodiť do kolektívu? (jasle, škôlka, hernička, bábätkovský krúžok)
- Keď je choré, dáte ho naspäť do kolektívu, keď je úplne fit alebo po pár dňoch domácej liečby?
- Je choré naozaj každý mesiac?
- Máva aj vysoké teploty – nad 38,5°C?
- Pri chorobe je aj výrazne unavené, poležkáva, odmieta jesť? Alebo je v princípe úplne v poriadku (živé, hravé, spí a papá ako zvyčajne) len mu tečie sopeľ a občas zakašle?
- Má mladšieho súrodenca, ktorý je s vami doma?
- Aká bola jeho adaptácia v škôlke?
- Máva časté zápaly priedušiek, laryngitídy, zápaly stredného ucha, či opakovaný zápal pľúc?
- Chrápe? Dýcha ústami? Registrujete, že horšie počuje?
Každá otázka má svoj význam a svoj odkaz pre pediatra. A aj Vy si na základe Vašich odpovedí v duchu, viete zhodnotiť, či je vaše dieťa len štandardne škôlkarsky choré alebo by bolo vhodné vyšetrenie u imunoalergológa, či ušno-nosovo-krčného lekára.
Hneď na začiatok je dôležité si povedať, že je úplne prirodzené a vysoko pravdepodobné, že, keď vaše dieťa začne chodiť do kolektívu, bude častejšie choré, ako keď trávilo väčšinu času doma s vami alebo vonku na ihrisku. Pretože deti sú veľmi kontaktné, je ich veľa v jednej triede a ešte k tomu aj spolu spia v spálničke, kde sú pomerne blízko seba. Naviac ide o úplne obyčajnú štatistiku – čím viac kontaktov, tým väčšia pravdepodobnosť stretu s infekciou.
Choroba ako tréning?
Druhá a asi ešte podstatnejšia vec je, že nikto učený z neba nespadol. Presne tak isto ani náš imunitný systém nebude vedieť, čo s vírusmi a baktériami pri jeho prvom intenzívnejšom nápore z ich strany. Tak, ako aj vy ste niekoľkokrát spadli a postavili sa, kým ste sa naučili chodiť (a naučili ste sa chodiť, aj keď to nebolo zo dňa na deň; stálo vás to pomerne veľa námahy a asi tak rok spevňovania jednotlivých svalových skupín), tak aj náš imunitný systém potrebuje choroby na to, aby sa naučil s nimi pracovať/bojovať/vysporiadať sa s nimi. To znamená, že, či sa vám to páči alebo nie, deti choroby potrebujú. Ak nebudú choré, nenaučia sa byť zdravé. Každá jedna choroba je tréning a po každej jednej chorobe je organizmus odolnejší a pripravenejší na tú ďalšiu. Až na to, že vírusov sú tisíce, každý má svoju špecifickú zbraň, a preto sa môže ľahko stať, že, keď už si budete myslieť, že už vás alebo vaše dieťa nič neskolí, príde dáka pliaga, ktorá nájde to posledné zraniteľné miesto a zase vás potrápi.
Žiaden rodič si nepraje, aby bolo jeho dieťa choré, trápilo sa v horúčkach, či prevracalo pol dňa. No verte mi, že, keď sa k chorobám postavíte ako k niečomu potrebnému, čo určite spolu zvládnete a, čo vás posilní, budete vidieť, že z mesiaca na mesiac a z roka na rok, zvláda vaše dieťa choroby lepšie, za kratší čas a s miernejším priebehom.
Zdroj: Unsplash.com
Musím s dieťaťom ostať doma?
Tým sa presúvame k ďalšej otázke. Ktorá je trošku širšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nejde len o to, či sa dieťa doma poriadne dolieči. Ide aj o to, s kým sa lieči. Pretože dieťa potrebuje byť doma s mamou alebo ockom. Potrebuje predovšetkým cítiť, že to zvládne, že ste tu preňho a neponáhľate sa do práce a nehneváte sa naň, že je zase choré. Áno, viem, nie každý to má v práci jednoduché, nie každý má rovnaký finančný príjem. Lenže niekedy sa treba na vec pozrieť zo širšia a nie z perspektívy pár týždňov, či mesiacov. Tiež som si týmto sama prešla. Otázkou, či je práca (rozumej zdravie iných detí) dôležitejšia ako naše deti, či treba zarábať na dôchodok (lebo OČR nám zrovna dôchodok neprinesie), či sa treba ponáhľať, nech sú baby rýchlo rýchlo zdravé. A zistila som, že nič nie je podstatnejšie, ako vaše dieťa. Ktoré je choré tu a teraz a potrebuje vás tu a teraz. Dôchodok už my 30-40tnici asi ani mať nebudeme. Mamám tých druhých detí radím, aby boli s tými svojimi, tak by som mala ísť príkladom. Predovšetkým, keď je doma pohoda a láska všetko ide ľahšie, ako, keď je doma stres. Teraz budete s deťmi doma pár mesiacov, no ďalšie roky budú zdravé. Fyzicky aj psychicky. Budú odolné, lebo v ranom detstve mali v chorobe mamu, či ocka pri sebe.
Tiež je pomerne dôležité, v akom stave sa dieťa do kolektívu vráti. Ak ešte nie je úplne doliečené, oveľa ľahšie znova ochorie, ako, keby ste ho dali do škôlky až v plnom zdraví. Vtedy majú niekedy rodičia pocit, že dieťa je choré v kuse už mesiac. Ale, keď si to bližšie rozoberieme, väčšinou prídeme na to, že nebolo úplne doliečené a ochorelo ďalšou chorobou. Časom zistíte, čo je ešte skoro a, čo už je v poriadku stav, kedy dieťa môžete dať do kolektívu a aj tam chvíľu vydrží v zdraví.
Priebeh ochorenia
Podstatný je tiež priebeh ochorení. Pokiaľ sa jedná zväčša o sopeľ, číry, vodový, či biely, k tomu dáky kašeľ, ranný, či občasný cez deň, je to bežná choroba, ktorá vôbec neznamená, že vaše dieťa má problém s imunitou. Aj zelené sople bez horúčky sú celkom normálny a v pohode zvládnuteľný stav choroby. Aj horúčka, ktorá vystúpi raz, či dvakrát za deň je krásne zvládnuteľná doma a vôbec nehovorí o slabej imunite. Ak by však vaše dieťa malo opakované zápaly priedušiek (zväčša kašeľ celodenný aj nočný a vlhký, niekedy môže začínať ako suchý; no nie je viazaný len na ranné zobúdzanie), časté laryngitídy (zápal hlasiviek, kedy dieťa v noci kašle štekavo), zápaly stredného ucha, zápaly pľúc, časté a opakované horúčnaté stavy v trvaní viac dní s potrebou pravidelnej liečby liekmi na horúčku, vtedy už je zdvihnutý prst. Takisto nie je v poriadku, ak nám dieťa chrápe, aj keď už je zdravé, ak dlhodobo dýcha ústami alebo, ak máme pocit, že kričí, či zle počuje (ak predtým počulo normálne). Za takých okolností sa treba dožadovať hlbšieho vyšetrenia, návštevy otorinolaryngológa, príp. imunoalergológa, podľa toho, aký postup zvolí Váš obvodný pediater.
Znakom vážnejších ochorení je tiež to, ako dieťa infekcie zvláda. Či nám skáče po hlave, behá po byte, či dome z jednej miestnosti do druhej a vlastne máme celkom problém dať ho trošku do kľudu (aby sa liečilo) alebo je unavenejšie ako zvyčajne, odmieta jesť, pospáva. Staršie deti môžu nabehnúť opäť na poobedný spánok, sú bez nálady, jednoducho vidíme, že organizmus šetrí sily. Lebo ich potrebuje na boj s chorobou. Vtedy samozrejme dieťa necháme, nenútime ho jesť, ak nemá chuť a snažíme sa ponúkať aspoň tekutiny. Tie sú v každej chorobe najdôležitejšie. Dôležité je však to, že, ak sú tie choroby pomerne ľahké, môže ich byť aj desať za rok a stále je to vrámci normy.
Psychika detí
Šiestou otázkou sa presúvame k ďalšiemu aspektu detských chorôb a tým je psychika detí. Keďže imunitný systém je úzko prepojený s tým nervovým a hormonálnym, aj naše psychické prežívanie výrazne vplýva na naše zdravie. Ak zažívame psychicky náročné obdobie sme zraniteľnejší. Určite to poznáte na sebe. U detí je to rovnaké. Treba si uvedomiť, že, ak boli doteraz s vami doma a zrazu majú byť väčšinu dňa bez vás, je to pre ne obrovská zmena. Je to náročné. Pretože v škôlke musia robiť to, čo ostatní, musia sa prispôsobovať, musia sa kontrolovať. Majú nových spolužiakov, niektorých lepších, niektorých, čo im vadia. Musia sa učiť vyrovnať sa s novými situáciami, aké doma nezažívali. Ešte k tomu im chýba maminka, či ocko. A, ak je mama doma s mladším súrodencom, je pre ne ešte nepochopiteľnejšie, prečo oni musia byť v nejakej škôlke. Prečo? Veď mama je doma? Prečo som ja tu a nie s ňou?
Zdroj: Pexels.com
Jednoducho v ich malej dušičke je smútok, úzkosť, hnev, neistota a ktovieaké ešte pocity a to všetko vplýva aj na ich fyzické zdravie. Je úplne prirodzené, že spočiatku ľahšie ochorejú. A preto je tiež úplne prirodzené, že z roka na rok budú choré menej. Lebo si na to zvyknú. Začnú sa do škôlky tešiť. Lebo budú mať kamarátov, budú robiť zaujímavé veci. Začnú si to užívať. Začnú byť psychicky v pohode. A potom už pôjde do škôlky aj mladší súrodenec, tak ani nebude, na koho žiarliť…
Prosto psychiku detí treba brať do úvahy a snažiť sa po škôlke dať dieťaťu toľko lásky a trpezlivosti, koľko budeme schopní. Byť s nimi plne prítomní, keď budú s nami. Nech si nás aspoň po škôlke môžu užiť naplno. A tiež im dovoľme vypustiť na nás všetky emócie, ktoré v sebe celý deň tlmili. Ľahké to nie je, najmä, ak to znamená niekoľkominútový vreskot, ale, keď im dovolíme tú emóciu vypustiť a budeme aspoň tíško pri nich čupieť, tiež im pomôžeme v budovaní zdravej psychiky a teda zdravia ako takého.
Prečítajte si
Za zápal stredného ucha môže Eustachova trubica. Deti ju majú relatívne malú, a preto aj infekcia má kratšiu cestu z nosa alebo hltana do ucha. Rodičia však môžu zabrániť veľkej väčšine zápalov stredného ucha. Odpoveď ako na to, nájdete v novom blogu.
Môžeme deťom zavádzať alergény s cieľom predísť alergií v neskoršom veku? Všetko o imunologickom okne a ako postupovať sa dozviete v novom blogu. Dostanete aj odpoveď na otázku, čo sa stane, keď dieťa poje omrvinky zo zemi v kuchyni.
Vysvetlíme vám najčastejšie ťažkosti, ktoré novorodenec môže prvé týždne života mať a, ako sa mu dá pomôcť. Čo pre jeho lepší budúci život môžete urobiť už od prvých okamihov po pôrode, čo robiť pre seba a ako si užiť prvé spoločné chvíle.
Ako na infekcie močových ciest? Hlavne prevenciou. Počnúc obmedzením kúpania u bábätiek, cez hygienu predkožky u chlapcov, po správne utieranie u dievčatiek. Ak už je cikanie nepríjemné, tak veľa veľa piť a vymočiť tie zablúdené baktérie.
Naše dieťa je často choré. A keď je choré, sme doma dva týždne. Už to trvá niekoľko mesiacov a skoro každý mesiac máme dáky sopeľ alebo kašeľ. Je to v poriadku? Nemali by sme ísť na nejaké imunologické vyšetrenie? Alebo k ORL?
Bolesť brucha nie je žiadna sranda. Hneď nám napadne slepé črevo a predstava operácie a vlastne, zrazu nevieme, čo máme robiť. Či utekať k pediatrovi, či rovno na pohotovosť, či dať niečo od bolesti, či počkať, či nečakať?